Dňa 3.6.-5.6.2022 sa konala expedícia č.3 pre bronzovú cvičnú a bronzovú kvalifikačnú úroveň a tiež pre striebornú cvičnú úroveň. Vyštartovali sme v piatok z Trnavy autobusom, ktorý nás doviezol na zastávku z názvom PREKÁŽKA, ktorý dal expedícii aj symbolický význam. Plán trasy v prvý deň nebol vôbec náročný, ale horúčava skomplikovala život Dofákom a riadne ich unavila.
V polovici trasy po polhodinovej prestávke sa strieborniaci rozhodli vydať síce po červenej značke, ale úplne opačným smerom a tak by sa boli dostali na Dobrú vodu a nie na Bukovú, bronzoví kvalifikační - tí by išli pravdepodobne po žltej namiesto červenej značky. Každému sa páčil skrátka iný smer. Po vzájomnom vykonzultovaní trasy aj s mapou sme sa všetci vydali jediným správnym smerom Cesta bola nekonečná, ale nakoniec sme dorazili do cieľa. Za miestom na stanovanie sme museli zájsť na Sokolské chaty, do prekrásneho prostredia bez signálu. Po nájdení vhodného miesta, ktoré nám jeden jeho majiteľ ponúkol, sa jeho druhá majiteľka rozhodla neuľahčiť nám to a po vzájomnom vysvetľovaní sme si, asi ako všetko na tejto expedícii, po druhý krát mohli vydýchnuť a stanovať. Večer predsa len Dofáci založili oheň a rozprávali sme sa a spievali, čo nám hrdlo stačilo. Dážď nás v noci neobišiel ani počas tejto expedície a tak niektorí prežili naozaj krušnú noc, čo sa odzrkadlilo aj na druhý deň. Skoro ráno sme vstali, všetko po sebe upratali, veď chceme, aby nám tu ešte dovolili stanovať (mala som na mysli možno budúci rok) Odprevadili sme cvičných bronzových na vláčik z Bukovej. Rušňovodič, aj sprievodca sa rozplývali nad super spôsobom trávenia voľného času mladých ľudí. Druhý deň nás trasa mala doviesť k obci aj k priehrade Buková. Po ceste sme videli srnky, užovku aj Roháča obyčajného - najväčšieho chráneného a užitočného chrobáka a všeličo iné. A boli sme svedkami vzájomnej pomoci bronzovej Dofáčky strieborným Dofákom, ktorí ju potrebovali. Niekedy veci a situácie len tak vyzerajú, ale v skutočnosti sú iné. Odpoveď na moju otázku "vidíme zelenú?" bola trikrát "vidíme veľa zelenej" a veru tak dostatočne veľa tej zelenej nebolo, lebo sme sa po1.krát za 6 rokov expedícií dostali na to miesto, odkiaľ sme ráno prišli, len z inej strany, pretože sme nešli po tej správnej "zelenej" . Počas cesty sme sa niekoľkokrát riadili heslom dôveruj, ale preveruj, keď sa nám nezdalo, že ideme dobrým smerom, konzultovali sme mapu, no ale únava a roztržitosť urobili svoje. Každý nesieme za to zodpovednosť, samozrejme okrem dvoch Dofáčiek, ktorým to nejako nesedelo. Po "deja vu" zas a znovu na Sokolských chatách, Dofáci podotkli, "veď ste vraveli, že tu chceme ešte niekedy stanovať " - no to som ráno nemyslela, že to bude ešte v ten istý deň Niekedy sa zlé veci stanú preto, aby sa nestalo niečo horšie a možno aj nie, ale to isto nevieme povedať a tak len dúfam, že to pre nás všetkých bola lekcia, z ktorej si každý jeden máme zobrať ponaučenie. Hovorí sa, že najviac sa naučíme v ťažkých obdobiach, nie, keď všetko ide ako má. Tak dúfam, že to aj u nás padne na úrodnú pôdu. Pred cestou domov, ako sme čakali na autobus, sme mali ďalší silný zážitok, okrem toho, že som na ceste naďabila na velikánsku užovku stromovú (nášho najdlhšieho hada), pán šofér autobusu, ktorý sa v jeden moment rozhodol vynadať nám, že nás takých špinavých nezoberie do Trnavy, si to po 20 minútach rozmyslel, zahral prívetivého a do tej Trnavy nás nakoniec zobral. Nijaká situácia netrvá večne a aj toto bol obrat jeho správania o 180 stupňov. Niekedy dostaneme v živote šancu opraviť svoje správanie, ale niekedy nie a zaplatíme za to, že nemeníme svoj vzorec správania. Veru zaujímavé znamenia sme na tejto expedícii dostali. Ďakujem Katke Kršákovej za jej obrovskú ochotu a pomoc. MV
